Vďaka športu som silná a odolná

Aké boli začiatky vašej kariéry? Spomínate si ešte na časy bez vrcholovej atletiky?

Začalo to na základnej škole. Nikdy som nebola ten typ, ktorý by sa hrnul do trénovania atletiky. Bola som však najrýchlejšia z triedy, preto ma pani učiteľka telesnej výchovy vybrala na Turčianske hry mládeže. Zabehla som najviac kilometrov na 12-minútovke a aj na šesťdesiatke som bola z tých rýchlejších. Išla som teda behať šesťdesiatku, no kým som sa rozbehla, už som bola aj v cieli, takže sme zistili, že tadiaľ cesta nevedie. (smiech) Osemstovka už bola iná, tam som skončila hneď druhá. Bola som z toho sklamaná. Pri tejto príležitosti sa mi prihovoril jeden tréner, či nechcem skúsiť trénovať atletiku. Mala som 12-13 rokov a povedala som, ani náhodou! (smiech) Na základnej škole som vymetala všetky športové krúžky, ktoré ma bavili – volejbal, hádzaná, basketbal. Nevedela som si predstaviť, že by som okolo tretej – štvrtej poobede ešte išla na atletiku a potom sa musela večer učiť. Rok na to som vyhrala osemstovku bez trénovania.

Čo sa potom zmenilo, že ste predsa len začali chodiť na atletické tréningy?

Opäť za mnou prišiel dotyčný tréner, pán Milan Nemček, ktorý vo mne videl veľký talent a chcel, aby som naozaj začala trénovať. Zavolal si môjho otca, ktorý tam bol, a spracoval ho. Začali sme teda chodiť na tréningy. Bola som tam jediné dievča, preto ma to veľmi nebavilo. Chalani boli o tri roky starší a bola som im často na posmech. Pamätám si prvý tréning. Tréner mi kázal vyzuť sa a bosá po tráve behať po štadióne poza futbalové bránky. Nech si počítam kolieska. Tréning chlapcov trval zvyčajne hodinku aj čosi,  ja som teda krúžila a každé tri kolá som sa pýtala, či mám ešte bežať. Tréner mi vždy povedal: „Ešte bež, ja ťa zastavím.“ Tak som krúžila a napočítala som zhruba osem kilometrov. Bola som absolútne vyčerpaná, nešťastná a presvedčená, že na atletiku už neprídem. (smiech) Tréner bol nadšený, že som to vydržala. Otcovi povedal, že je dôležité, že som to nevzdala, lebo testoval moju psychickú odolnosť. Neskôr sa na tréning pridalo aj pár kamošiek, takže sme vytvorili zohranú partiu a postupne som si k atletike našla cestu. Trvalo zhruba pol roka, kým som sa začala tešiť na tréningy. V priebehu prvého roku som dosiahla tretí najlepší čas na Slovensku vo svojej kategórii. Otcovi som však povedala, že ma to nebaví a už to nechcem robiť.

Čo vás presvedčilo, aby ste atletiku nezavesili na klinec už v počiatku?

Otcov kamarát sa poznal s iným trénerom a otec povedal, že vyskúšame toho a možno ma to začne baviť. Tak sme prišli na jeden z tréningov pána trénera Slouku, porozprávali sa a dohodli, že to skúsime a uvidíme. Odvtedy sme trénovali už len spolu – celú moju kariéru. (úsmev)

V čom boli jeho tréningy iné?

Tieto tréningy mali úplne iný náboj, neboli až také stereotypné, bola tam väčšia skupina. Začalo ma to naozaj baviť. To bola markantná zmena. Postupne sa zlepšovala aj moja výkonnosť. Zhruba dva roky som výkonnostne stagnovala, to však bolo tým, že som bola trochu preťažená a museli sme začať znova od nuly. V danom veku som si potrebovala vybudovať pevný vzťah k pohybu a zlepšovať sa postupne. Pokiaľ šport človeka nebaví, výkonnosť nejde hore, takýto šport je skôr na úkor zdravia, nie pre jeho prospech. So športom, ktorý vás vnútorne nenapĺňa, skôr či neskôr skončíte.

S trénerom Sloukom teda spolupracujete od roku 1998. V čom tkvie tajomstvo takejto dlhoročnej a úspešnej spolupráce?

Vyvíjalo sa to postupne. Tie prvé roky boli o tom, že tréner ma skúmal. Každý športovec má určité predispozície, niekto je vytrvalostnejší typ, iný je šprintérsky typ a pod. Ku každému cieľu vedú rôzne cesty. Počas prvého roka a pol sme ich hľadali. Museli sme nájsť spôsoby, ktorými dosiahnuť čo najlepšie výsledky tak, aby to čo najmenej „bolelo“, aby sme presne vedeli, čo na tréningoch treba robiť. Dôležité bolo, aby som nebola znechutená, aby som tréningy nebrala iba ako povinnosť. Tréning nemá byť o tom, že čím viac sa človek na ňom trápi, tým je to lepšie, ale práve naopak. Tréning má skončiť na 95 percentách, vždy tam musí byť rezerva, aby sa telo dokázalo zregenerovať a aj nabudúce plnohodnotne makať. Po roku som zabehla o dve sekundy horší čas, ako som mala osobný rekord, preto som bola nešťastná. Nerozumela som tomu, že mám nového trénera, páči sa mi to, baví ma to, no napriek tomu mám horší čas. Vtedy mi to otec s trénerom vysvetlili a o ďalší rok som sa posunula v osobnom čase o 5 sekúnd, čiže som sa výrazne zlepšila. Podarilo sa to vďaka trpezlivosti a nájdeniu tej správnej cesty vo viacerých smeroch.

Aké športové zranenia alebo zdravotné problémy ste počas života riešili?

Každý rok sa to stupňovalo a výkonnosť sa zlepšovala. S tým súviseli aj zdravotné problémy. Mala som 14 rokov a v tomto veku dieťa prechádza rôznymi vývojovými štádiami, najmä rastú kĺby, kosti. Prudko som vyrástla v krátkom čase a mala som potom problémy s chrbticou a s  kolenami. Vtedy sme začali spolupracovať s pánom Vavákom a s jeho pomocou sme vedeli tieto veci ustrážiť tak, aby som sa nezranila. Posilňovacími cvičeniami, vitamínmi, minerálmi a správnou kĺbovou výživou sme podporili zdravý rast môjho organizmu aj počas športovej záťaže. Jedno zranenie, ktoré malo vplyv na moju športovú kariéru, sa udialo ešte, keď som bola dieťa – v šiestej triede sme mali lyžiarsky výcvik, počas ktorého som spadla a narazila som si kostrč. Neriešili sme to, hýbať som sa mohla, len som mala problém s ohýbaním. Keď som začala robiť atletiku, odzrkadlilo sa to v tom, že keď som bola vo vyššej fyzickej záťaži 3–4 roky po úraze, začali ma bolieť kríže.

Ako ste to riešili?

Najmä posilňovacie cvičenia sme riešili inou formou než bežní, plne zdraví vrcholoví športovci. Prvýkrát som v posilňovni cvičila keď som mala 17-18 rokov. A aj to len so základnými váhami, pričom v tom veku už mnohé športovkyne cvičili s oveľa vyššími váhami. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a myslím, že práve vďaka tomu sa moja kariéra o pár rokov predĺžila. Najprv sme využili maximum, čo moje telo dokázalo, až potom sme to podporili cvičeniami. Nešli sme na to opačným štýlom, ako niektorí športovci – najprv nabušiť telo brutálnymi tréningami a potom podávať výkon. Takto sa môže ľahko stať, že svaly sa začnú rýchlejšie trhať a nevydržia vo vrcholnej fáze viac než 2 – 3 roky. My sme uplatnili šetrnejšiu metódu a osvedčilo sa to. Jednu zásadnú vec, ktorú som sa od trénera Slouku naučila je, že v atletike treba trpezlivosť, psychickú vytrvalosť no a najmä, že k vrcholu sa človek zdravšie a lepšie dostane viacerými malými krôčikmi ako 2-3 veľkými krokmi.

Spomenuli ste potrhané svaly, ktoré sú, spolu so zlomeninami u športovcov pomerne časté. Máte s nimi svoje skúsenosti?

Chvalabohu, som nikdy nemala únavovú zlomeninu, ktorá býva u športovcov pomerne častá a dlhým zdravotným výpadkom sa tak komplikuje účasť na majstrovstvách Európy, sveta či olympiádach. Len raz som mala natiahnutý zadný stehenný sval, bola to však nešťastná náhoda. Bežala som na Diamantovej lige v Paríži, finišovala som posledné dva metre a nechtiac som skočila nohou na mantinel, podvrtla som si ju a v zadnom stehennom svale sa mi potrhali mikrovlákna. O 10 hodín som letela domov, takže mi to zakrvácalo a vznikol zápal. Trápila som sa ďalšie tri mesiace. Ale našťastie sa to stalo v polovici sezóny, odniesli si to „len“ Majstrovstvá sveta v Berlíne, na ktorých som sa iba zúčastnila. Nebolo to teda také zranenie, ktoré by sa obnovovalo a cítila by som ho každý rok.

Nezaznamenali ste zhoršenie celkového zdravia ani po rokoch vrcholového športovania?

Možno jeden rok bol taký, keď sa zdravie trošku zhoršilo, to bolo však až po 12 rokoch pretekania. Berúc do úvahy, že je mnoho športovcov, u ktorých sa zdravotné problémy prejavia oveľa skôr, musím povedať, že sme mali aj šťastie. Moja kariéra bola na zdravej úrovni. (smiech) Potvrdzuje to aj fakt, že po skončení aktívnej 22-ročnej športovej kariéry nemám žiadne následky. Veľa športovcov, ktorí skončia, majú rôzne zdravotné problémy. Ja sa stále snažím udržiavať v zdravej kondícii. Keď človek športuje každý druhý-tretí deň, robí to najlepšie pre svoje zdravie.

Akú úlohu zohrávali laboratórne vyšetrenia vo vašej aktívnej kariére?

My sme od začiatku sledovali najmä hladiny minerálov a vitamínov a parametre, ktoré nám ukázali, či mám dostatočne vyživenú kĺbovú sústavu. Veľmi dôležité sú vitamín C a vitamín E a železo s magnéziom, ktoré pri pravidelnom intenzívnom športovaní treba dôsledne dopĺňať. Ak podávate vrcholový výkon, strava ako zdroj niektorých nutrientov jednoducho nestačí. To, či mám všetky parametre v poriadku, som pocítila najmä počas regenerácie. Ja ako laik som necítila, keď som si dala 1000 mg céčka, alebo 100 mg céčka, či sa to odzrkadlilo na mojej výkonnosti, no cítila som, že telo je lepšie zregenerované na druhý deň. Keď som na základe výsledkov testov vhodne dopĺňala živiny, zobúdzala som sa lepšie oddýchnutá, nič ma nebolelo a celkovo som lepšie prospievala po tréningoch. Po ťažkých tréningoch bolo nevyhnutné prijímať napríklad aj vápnik, horčík, multivitamín, BCAA či vitamíny skupiny B a Koenzým Q10. Vďaka pravidelným meraniam som sa nemusela báť, že na druhý deň nebudem vládať, alebo ma zaskočí bolesť či kŕče z nedostatku vitamínov a minerálov. To boli tie dôležité detaily, vďaka ktorým som sa vyhýbala zraneniam a bola som schopná výkonnostne napredovať. Za tých 20 rokov som sa postupne naučila, kedy je potrebné dopĺňať jednotlivé látky.

Ako ste sa to naučili?

Napríklad v zime, keď sme mali objemovú prípravu, sme dopĺňali najmä horčík a železo, aby telo vydržalo odbehnúť tie množstvá kilometrov. Rovnako som musela dbať na to, aby som neprechladla alebo nechytila virózu, preto som sledovala aj príjem vitamínov. Keby som napríklad vypadla z tréningu na dva týždne, hneď by sa to odzrkadlilo na kondícii a v konečnom dôsledku na výsledkoch a vrchole v danej sezóne. Vo vrcholovom športe sa skôr či neskôr prejaví každá zanedbaná maličkosť. Treba spoznať svoje telo, pozorovať ho, ako sa cíti, priebežne sledovať hodnoty dôležitých parametrov v krvi a vhodne dopĺňať všetko, čo treba. Chodila som na pravidelné odbery každé 2 mesiace podľa toho sme nastavovali príjem živín. Po rokoch som sa už naučila rozpoznávať signály svojho tela takmer dokonale. Vedela som, že keď ma bolí hlava a som ospalá a trvá to niekoľko dní, tak to nebude počasím. Alebo dlhodobá únava v tréningu či po ňom. Taktiež príliš rýchle zadýchanie sa pri pomalom bežeckom tempe. Už som vedela, čo mám zhruba navýšiť v určitom tréningovom cykle, aby som sa dostala späť do formy a plnohodnotne pokračovať v tréningoch. V tomto poznaní mi výrazne pomohlo pravidelné vyšetrovanie krvných parametrov.

Čo ovplyvňuje skladbu balíka takýchto vyšetrení?

 Tu veľmi závisí, v akom veku je športovec, v akej fáze telesného vývoja a rovnako zohráva rolu aj to, či je to muž alebo žena. Obrovský vplyv na výkon majú hormóny. Ženy musia brať do úvahy aj pravidelný cyklus a ženské problémy. Potrebujú viac železa. Bez železa by neboli možné ani mnohé moje tréningy,  počas vývoja som brala železo celoročne, bola som naň doslova odkázaná. Okolo 20 rokov sa to ustálilo, ako ukázali krvné testy. Potom som ho brala iba raz za polroka počas jedného mesiaca a bolo to postačujúce. Je to individuálne, skladba vyšetrení závisí od mnohých faktorov, medzi tie základné však určite patria vyšetrenia zamerané na hormóny, minerály, vitamíny, krvný obraz, stav pečene a zápalové faktory, poprípade alergie. U športovca je, okrem laboratórnych testov, dôležité aj pravidelné EKG, záťažové testy. Krvné testy sú však veľmi dôležitou súčasťou sledovania stavu vlastného organizmu a výkonu, pretože jedine tie ukážu, či v tele neprebieha nejaký zápal, či je organizmus oddýchnutý, či je plne zásobený živinami, alebo môžu odhaliť aj prípadné hroziace, alebo už sa rozvíjajúce ochorenia. Pri vrcholovom športe sa každá maličkosť berie z úplnou vážnosťou. Lebo organizmus funguje na viac ako 100 % a už pri prvom extrémnom vyčerpaní nám telo hneď dá pocítiť, kde sú naše slabé miesta, hranice  a na čo si treba dávať pozor.

Čo je pre športovca najdôležitejšie po psychickej stránke pred pretekmi?

To je individuálne. Ja som dosť stresový typ. (smiech) Potrebovala som od trénera pred pretekmi počuť, na čo máme natrénované, na aký výkon a aký čas som schopná zabehnúť. Aj keď som sa pozerala do štartovacej listiny, nikdy to nedopadlo tak, ako to bolo uvedené. Každý pretek sa nejako vyvíja, je tam rôzna taktika. Stačí aj taká drobnosť, keď športovcovi na hoteli nesadne posteľ, zle sa vyspí a na druhý deň je celý dolámaný. Mňa najviac psychicky upokojilo, keď mi tréner pred pretekmi povedal, že máme natrénované, povedzme na 2:01 alebo 2:01,5 a už som vedela, kde sa môžem „psychicky“ pohybovať, keď sa to napríklad rozbehlo príliš pomaly alebo, naopak, príliš rýchlo. Vnútorný pokoj počas pretekov bol pre mňa najdôležitejší. Výsledkom toho bolo, že sa mi vždy podarilo prekonať čas, ktorý sme si pred štartom povedali. A to bolo pre mňa veľmi príjemné. Po pretekoch mi bolo tak zle, akoby som zabehla svetový rekord, takže som vedela, že som to neodflákla. (smiech) Veru  neviem, či mi tréner zámerne hovoril horší čas, aby ma motivoval, alebo reálny čas – na to sa ho musím opýtať. (smiech) U mňa nezohrávalo úlohu, či bežím na Turčianskych hrách mládeže, alebo na olympiáde – akonáhle som sa postavila na štart, bola som rovnako nervózna. Pociťovala som obrovskú zodpovednosť, pretože som sa na to pripravovala celý rok, veľakrát na úkor školy, rodiny a chcela som podať najlepší výkon. Tak veľmi som po tom túžila, že som mala z toho až trému. Vždy som dala do toho sto percent. Nikdy som nepociťovala, že nejaké preteky sú nepodstatné a idem ich len tak odbehnúť, ako príde. Vždy som bola pripravená vydať zo seba maximum – buď vyhrať, alebo mať dobrý čas. Keď to náhodou boli preteky so slabou konkurenciou, brali sme to ako kvalitný tréning, čo tiež bola riadna makačka.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí chcú začať pravidelne behať, ale nevedia, ako na to?

Beh je podľa mňa najlepší šport, na ktorý netreba veľa financií, času, ani nič špeciálne. Človek si vystačí aj sám. Samozrejme, je dobré, ak aspoň zo začiatku má na beh parťáka. Kým si telo zvykne na pohyb, bolí to. A práve tu zohráva úlohu sparing partner, ktorý vie podržať a trošku aj „zabaviť“ rozhovorom, aby ste nevnímali tak intenzívne nepríjemné pocity, ktoré sa spájajú so športovými začiatkami. Človek sa môže tešiť akokoľvek chce, musí sa v konečnom dôsledku premáhať. Keď niekto nemá kondičku, vždy sa na začiatku musí premáhať a prekonávať bolesť. Je jedno, o aký šport ide.  Preto je dobré sa na začiatku trošku rozptýliť. Odporúčam všetkým behať tak, aby sa príliš nezadýchali – ideálne tak, aby počas samotného behu boli schopní viesť bežný rozhovor. Ak človek začne lapať po dychu, treba spomaliť, kúsok si pokráčať a potom sa opäť rozbehnúť. Takto postupne nabehne na to a získa kondíciu. Týmto spôsobom sa dostanete, povedzme, na štvorkilometrový beh, ani neviete ako. Ide o to, aby človek vydržal 30 až 40 minút záťaže. Môže to trvať niekoľko mesiacov, to je veľmi individuálne, kým sa na túto úroveň dostanete, to je normálne.

Na čo si treba dať v začiatkoch pozor a s čím treba počítať?

V prvom rade by sa malo s behaním začínať na rovine a na povrchu, ktorý neškodí kĺbom. Treba sa najmä vyhnúť asfaltu, betónu, dlažbe. Na tvrdých povrchoch trpí celý pohybový aparát – okrem kĺbov aj šľachy, chrbtica či nervy. Nezabráni tomu ani kvalitná obuv. Keď telo nie je zvyknuté na pohyb, nohy na tvrdom povrchu strašne trpia. Ideálna je poľná cesta, trávnik, akákoľvek prírodná plocha v lese či v parku. Samozrejme, je vhodná aj bežecká dráha – tartan, antuka, škvara. Čokoľvek, čo nie je tvrdé. Netreba sa sústrediť na drahé oblečenie, ani výbavu. Úplne stačia obyčajné tepláky, tričko a hodinky, ktoré merajú čas, aby sme si vedeli  zmerať pokrok. Okrem toho, samozrejme, kvalitné topánky, ktoré musia mať vyvýšenú pätu, aby dopad bol čo najviac tlmený. Treba, pravdaže, rátať aj so svalovicou. Zhruba prvé dva týždne sa takmer s určitosťou dostaví – a to je v poriadku. Každý začiatok po dlhšom výpadku je sprevádzaný svalovicou, čo znamená, že sa prekrvili aj svaly, ktoré už dlho spali a nepoužívali sa, a pre zlepšenie kondičky je dobré ich zobudiť. Ja som mávala svalovicu 3 týždne vkuse vždy v októbri, keď sme zhruba po 5-týždňovej pauze na konci sezóny opäť začali prípravu na tú ďalšiu. A potom zasa na jar, keď už sme začali dolaďovať formu pred prvými pretekmi. Behu sa netreba báť, je to náš prirodzený pohyb, treba ísť na to postupne a určite to pôjde.

Spomínate si na nejaké vtipné alebo nezabudnuteľné zážitky spojené s tréningami alebo so sústredeniami?

Raz sme boli na sústredení v Tatrách koncom jesene, bolo to akurát v roku 2004, keď Tatry postihla veterná smršť. Zarylo sa mi to do pamäte, pretože táto udalosť sa odohrala v predvečer mojich narodenín. Tréner mi naplánoval bežecký okruh, zhruba 8 kilometrov. Hlásili, že o piatej má prísť víchrica, aby nikto nevychádzal vonku, no nik to nebral veľmi vážne. Ja som o tretej mala naplánovaný fartlek, vyrazila som okolo pol štvrtej. Pri Popradskom plese sa začal dvíhať vietor. Fúkalo mi do chrbta takže sa mi do kopca výborne bežalo. No zrazu, zhruba meter a pol predo mnou, padol strom. Vtedy som si pomyslela, že som sa naozaj druhýkrát narodila. Ak by som na fartlek vyrazila o polhodinu neskôr, mohlo sa stať všeličo... Ešte mi chýbalo zhruba jeden a pol kilometra naspäť k hotelu, keď som zbadala trénera ako mi beží naproti. Nerozumela som, čas som mala dobrý, nemusel sa o mňa strachovať. Ukazoval mi, nech pridám, dvíhal sa vietor. On vtedy ešte behával, tak sme spolu bežali k hotelu. Ku koncu už bol vietor taký silný, že sme sa poriadne ani nepočuli a mali sme problém kráčať proti tomu vetru, nie to ešte bežať. Vyrozumela som, že mám rýchlo bežať dnu a on ma dobehne, išla som teda, a čakala som ho už osprchovaná v izbe. Nechodil a začala som sa báť. Potom som ho videla z okna ako kráča a pridŕža sa stromov. Už bolo prítmie a zrazu sme počuli veľkú ranu, mysleli sme, že nám odfúklo strechu, na zem pred moje okno dopadol kus plechu. Zhromaždili sme sa v spoločenskej miestnosti a nejako sme tú noc prečkali. Ani neviem, kde som v tej chvíli mala auto. Na druhý deň, keď sme sa zobudili, sme sa dozvedeli, že na ďalší deň nebude čo jesť, lebo zásobovanie sa k hotelu nedostane niekoľko dní. Všade boli popadané stromy. A tak sme sa rozhodli ísť domov, no dozvedeli sme sa, že kým popília popadané stromy na cestách, bude to trvať aj pár dní. Riskli sme to a išli slimačím tempom domov. Máme rekord v najpomalšej ceste zo Štrbského plesa do Martina, trvala nám „iba“ 5 hodín. (smiech)

Športujete aktívne aj po skončení kariéry vo vrcholovej atletike?

Stále sa udržujem v kondícii, pretože za tých 20 rokov si telo zvyklo na pravidelnú fyzickú záťaž. Nedá sa skončiť zo dňa na deň. Aj pri aktívnom športovcovi je obrovský rozdiel, či musí nútene skončiť uprostred sezóny, napríklad kvôli zraneniu, alebo na konci sezóny.  Pretože uprostred sezóny je organizmus vytrénovaný a pripravený podať najlepší výkon. Telu zrazu náhle odopriete pravidelný pohyb a organizmus to znáša veľmi zle. Ak niekto skončí s kariérou v regeneračnej fáze na konci sezóny, je to oveľa lepšie znášané. Tak som to urobila aj ja.

Pravidelne spolu s manželom organizujete Beh na Luciu s Luciou. Ako vznikla táto myšlienka a čo je cieľom podujatia?

Manžel s kamarátom chceli zorganizovať nejaké preteky. Povedali si, že skĺbime príjemné s užitočným a vďaka tomu, že ma veľa Martinčanov pozná, sme sa podujali obnoviť tradíciu behania na Stráňach pod Martinskými Hoľami. Je to nádherné prostredie, ideálne na beh v prírode. Hľadali sme termín, a rozhodli sme sa uskutočniť to v čase, keď mám viac-menej voľno, teda na Luciu v decembri. Všetko nám do seba zapadlo. Vyskúšali sme prvý ročník s tým, že uvidíme, ako sa to uchytí. Mnoho amatérskych bežcov vyslovilo želanie si so mnou zabehať, ale báli sa toho. Asi mysleli, že nedokážem pomaly behať. (smiech) Chceli sme, aby dospelí aj deti mali zážitok a takto vlastne vznikla táto myšlienka. Hneď prvý ročník bol úspešný, ľudom sa to páčilo. Podarilo sa nám nájsť aj sponzorov, ktorým sa táto myšlienka páči a zostali nám verní z roka na rok. Na preteky stále prichádzajú noví ľudia a to nielen z Turca, ale aj z iných častí Slovenska, čo ma veľmi teší a považujem toto podujatie za úspešný krok.

Čo predchádzalo tomu, že ste sa rozhodli pre prvé dieťa?

Osemnásť rokov som sa venovala len sama sebe, postupne prišiel priateľ, ktorý sa neskôr stal  manželom a potom prišla aj rodina. Do príchodu prvého dieťaťa sa však všetko prispôsobovalo mne, pretože vrcholový šport nie len o 2 – 4 hodinách tréningu a 2 hodinách regenerácie, príprava zaberá v podstate 24 hodín denne. Vrcholový športovec doslova športom žije, ešte aj počas spánku. S tým prirodzene súvisia aj jeho rodinné vzťahy. Nie je čas si uliať jeden deň v týždni na diskotéku či hocikedy si zájsť do kina a podobne.  Keď sa príprava a všetko, čo s tým súvisí, berie s úplnou vážnosťou a zodpovednosťou, tak času na takéto aktivity je tak málo, že ste radi, keď len tak ležíte na gauči a relaxujete. Tento spôsob života u mňa trval od 7.-8. triedy na základnej škole. Ani som si neuvedomovala, ako sa všetko točí okolo mňa. Každoročne od októbra do apríla prebiehala tvrdá príprava, potom boli 4 mesiace preteky a potom 5-6 týždňov oddych, v rámci ktorého som minimálne 3 týždne musela tráviť v kúpeľoch, aby sa telo zregenerovalo. Potom som mala 2-3 týždne voľno a čas sama pre seba, vtedy som mohla ísť buď na dovolenku alebo si povybavovať veci, ktoré som počas roka nestihla. Toto sa cyklicky opakovalo, a začala som byť z toho unavená. V roku 2011 som si povedala, že potrebujem zmenu a rozhodla som sa, že chcem mať bábätko. Všetci mi hovorili, nech ešte vydržím do olympiády, ktorá bola rok na to. Tak som teda vydržala, ale kvôli zraneniu v 2009 som na osemstovke stále ten zadný stehenný sval cítila. S trénerom sme sa dohodli že skúsim radšej tisícpäťstovku, lebo vždy som bola skôr vytrvalostný typ, než rýchlostný. Mala som natrénované na osemstovku, preto nás celkom prekvapilo, že sa mi podarilo splniť limit na 1500 m na Londýnsku olympiádu a dokonca uspieť až tak, že som postúpila do finále a ešte aj zbehla slovenský rekord. Dvanásť rokov sa mi dovtedy nepodarilo na vrcholovom podujatí na osemstovke prejsť do finále a zrazu na tisícpäťstovke sa to podarilo.  Bola som strašne šťastná a prekvapená zároveň, prišlo mi neskutočné množstvo správ aj od ľudí, ktorých som nepoznala a to ma nabudilo ešte viac. Nakoniec z toho bolo (po dištancoch niekoľkých nadopovaných súperiek) krásne 5. miesto na Olympijských hrách čo si cením asi najviac. No ale po kúpeľoch prišiel opäť taký útlm, že som sa napokon rozhodla, že si zoberiem rok pauzu a pokúsime sa o bábätko. Podarilo sa to takmer na prvý šup. (smiech)

Ako to ovplyvnilo vašu kariéru? Ako prebiehali tréningy v čase, keď ste už mali dieťatko?

Rýchlo po olympiáde som otehotnela a po narodení Adamka som vynechala len jeden rok, takže som nestratila veľa času na prípravu na ďalšie preteky. Už na ďalší rok som sa pripravovala na Majstrovstvá Európy v Zűrichu na tisícpäťstovku. Vtedy som už vedela, že ak sa niekedy vrátim po materskej, určite to bude tisícpäťstovka, nie osemstovka. Priority sa však zmenili. Keď som išla na preteky, už to nebolo o tom, aby som myslela len na to, keby sa mi podarila medaila, keby som postúpila... Natrénované som mala a viac som neriešila. Rozmýšľala som skôr nad tým, ako sa má malý doma, či je v poriadku keďže som celú ťarchu domácnosti s ročným bábätkom na 2 týždne nechala manželovi. Celá príprava bola o tom, že som si rýchlo odtrénovala, čo som mala, neriešila som, či som unavená, či ma niečo bolí a podobne a rýchlo som sa ponáhľala za synom. Viac som sa sústredila na výchovu dieťaťa a starostlivosť, než na samú seba. Nikdy sa nedá stopercentne sústrediť na dve veci, vždy sa dá sedieť len na jednej stoličke. Dieťa bolo a vždy pre mamu bude prvoradé.  A tak sa atletika pre mňa stala skôr povinnosťou. Láska a všetko ostatné išlo rodine. Myslím, že sa to mierne odzrkadlilo aj na tej výkonnosti, najmä po psychickej stránke. Aj regenerácia mierne haprovala, veľa času mi zabrali tréningy a preto som nešla napríklad aj na masáž aj do bazénu, ale zvolila som si len jedno, aby som mohla byť skôr doma. Prejavovalo sa to v maličkostiach, napríklad v tom, že mi chýbali dve – tri stotinky na postup, alebo som bola o pol centimetra štvrtá a nie tretia a podobne. Myslím, že keď už je raz žena matkou, už nemôže robiť šport na rovnakej úrovni ako predtým. Zbieralo sa to 2-3 roky a potom som sa rozhodla ukončiť kariéru.

Čo konkrétne vás viedlo k tomuto rozhodnutiu? Ak sa na to pozriete s odstupom času, neľutujete tento krok?

Keď som bežala na štvrtej olympiáde v Riu, Adamko mal tri a pol roka. Na olympiádu som sa nedostala na tisícpäťstovku, ale na osemstovku a to mi dosť podrazilo nohy, pretože my sme sa celú sezónu pripravovali na tisícpäťstovku. Nesplnila som limit a pol sekundy, odvolali sme sa, pretože sa tam dostali ďalšie tri pretekárky z iných krajín, ktoré mali horšie časy ako ja. Bohužiaľ, nepovolili mi to. To ma psychicky zlomilo, lebo som vedela, že na osemstovku nemám natrénované tak kvalitne, lebo je to úplne iný tréning. Vedela som, že to bude boj o život a len hrozí zranenie. Moje telo nebolo už pripravené na takýto „rýchly“ pohyb. V Riu sme boli tri týždne, ja som bežala až posledný týždeň. Adamko bol prvé dva týždne v pohode, a deň pred mojimi rozbehmi sa rozhodol, že bude mať prvýkrát v živote 40-ky teploty. Dovtedy nikdy nemal takú vysokú teplotu, vždy bol ukážkový, nemal problém so stravou, s lietaním, so spaním, bol ukážkové dieťa, pri ktorom sa dalo k profesionálnemu športu vrátiť. Ja teda s vedomím, že má takú teplotu, som bola nervózna. Stále som myslela, že som ďaleko, nie som ani len v Európe. Hoci som vedela, že je o neho dobre postarané, bol s ním manžel aj moja mama, stále som mala zlé pocity. Ak by som musela náhle za ním ísť, trvalo by to celý deň, preto som mala narušenú psychickú pohodu. Vnútorne som sa veľmi trápila. Preto som si po Riu povedala, že už nepôjdem tak ďaleko. Po odbehnutí osemstovky ma všetko bolelo, ozvalo sa staré zranenie stehenného svalu z pred 10 rokov, ktoré som 5 rokov ani necítila. No aj napriek tomu som zabehla svoj 10. čas kariéry a 57 stotín ma delilo od semifinále. Na základe tohto výsledku som si povedala že potrebujem pauzu a povedala som si, že potom skúsim prvýkrát v živote halu a uvidím, čo sa podarí. Príprava na halu je kratšia a mysleli sme, že telo dostane ten správny reset. No presne ako sme sa obávali, nebolo to také jednoduché. V Martine no vlastne ani na Slovensku nie sú podmienky na halovú prípravu, takže sme museli vycestovať a príprava bola príliš rýchla. Môjmu organizmu to vôbec neprospelo, rozhodli sme sa teda, že radšej nevyštartujeme a pripravíme sa s istotou na letnú sezónu. Nuž a potom prišlo tehotenstvo. (smiech) Čiže celá moja päťmesačná príprava bola fuč. Tu sa presne prejavilo to, že som náhle skončila, keď už telo bolo pripravené na výkon. Zažívala som hrozné stavy prvé mesiace tehotenstva, pretože telo bolo pripravené podávať výkony, a mne sa, naopak, nedalo behať. Mala som závrate, motala sa mi hlava, bola som príšerne unavená. Najprv prišli zdravotné problémy a potom sa mi nedalo behať vôbec. Prvé tri mesiace mi bolo naozaj zle. Napokon som nebehala celé tehotenstvo. Po druhom pôrode som teda bola plná energie. Telo však už bolo nastavené na iné priority. Moje druhé bábätko, Timejka, vyžadovalo oveľa viac pozornosti. Ani po 15 mesiacoch nenašla záľubu v cestovaní a ani sa nenechala kočíkovať trénerom. (smiech) Čiže aj keby som sa chcela vrátiť, jednoducho by to nešlo. Teraz behám viac-menej pre seba, aby som telo udržala v kondičke. I keď už pár štartov na pripomenutie, aké to kedysi bolo, som si absolvovala. (smiech)

Akým spôsobom sa udržiavate v kondícii?

Dva-tri krát v týždni behávam a trikrát do týždňa cvičím stabilizačné a spevňovacie cviky s vlastnou váhou, aby som spevnila vnútorný korzet. Cítim sa dobre, nič ma nebolí a to je to najpodstatnejšie. Pridávam a uberám si podľa pocitu a chuti čo je najväčší rozdiel medzi vrcholovým športom a športovaním samej pre seba a pre zdravie.

Zostali ste stále aktívna a aj po skončení kariéry sa venujete atletike vo forme trénerstva. Prezraďte nám, koho trénujete a ako sa cítite v tejto novej úlohe?

Trénovať detičky som začala aj preto, aby som sa psychicky zregenerovala a odpútala od problémov,  ktoré súviseli s ukončením kariéry. Trénujem vekovú skupinu od 7 do 10 rokov. Snažím sa im ukázať správnu cestu a využívam na motiváciu aj to, že deti sa vidia vo mne, cítim, že majú vo mne vzor a to ma nesmierne teší. Majú záujem sa hýbať a to je v dnešnej dobe veľmi dôležité. Vždy je dobré, keď niekto robí šport preto, lebo ho baví, nie preto, lebo musí. K tomu sa ich snažím viesť. Mnohí z nich by boli radi profesionálni športovci, no z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je také ružové, vrcholový športovec je podobný workoholikovi, neustále sa jeho život točí len okolo práce a na to si treba vybudovať pevnú psychickú základňu.  

Ako sa popri dvoch deťoch dá do každodenného života zakomponovať aj aktívny pohyb? Mnoho mamičiek sa sťažuje, že na šport im skrátka neostáva čas.

Je to najmä o nastavení priorít. Mám rodičov, ktorí majú dve školopovinné deti a napriek tomu stíhajú obaja aktívne športovať. Ich ocko dokáže ísť 3-krát denne športovať a mamička dvakrát denne. Obaja chodia do práce a mama stíha aj variť. Asi sa to, len treba chcieť. (smiech) Každý zvládne to, čo potrebuje, len sa na to treba nastaviť. Ja mám výhodu v tom, že mi pomáha mamina. Môžem si teda dovoliť trénovať aj v čase, keď je manžel ešte v práci. Chodím behávať často aj ráno, polhodinka trikrát do týždňa sa dá v pohode zvládnuť. Prípadne v lete sa dá behávať aj večer, obidve deti sú o ôsmej „tuhé“ a ja môžem opäť ísť na polhodinu si zabehať. Raz do týždňa mám cvičenie mimo domu a dvakrát cvičím doma – keď malá spí. Ja som aktívny typ, čiže vyložené nohy a leňošenie na gauči mi vôbec nechýba. A aj keď chýba, nedokážem to. Sťažujem sa, že som unavená, ale keď som nemohla behať, ani cvičiť, tak som trhala burinu a umývala okná. (smiech) Je to vždy o tom, čo je pre človeka prvoradé. Uvidíme, ako budem stíhať, keď deti  začnú chodiť do školy, ale myslím, že to zvládneme aj s aktívnym pohybom. Mne osobne po 20 rokoch veľmi vyhovuje, že nemám konečne stereotyp. Ale na druhej strane mi často chýba, že nemám naplánovaný celý týždeň a ešte v utorok neviem, čo ma čaká v piatok – ako to bolo počas kariéry. (smiech)

Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?

Jednoznačne narodenie obidvoch detí. Stať sa maminou je oveľa viac ako vyhrať na všetkých olympiádach zlaté medaily. To, že sú zdraví, je to naj. Potom je tu mnoho menších životných úspechov, za ktoré je človek vďačný. Či svadba s tou správnou spriaznenou dušou, šťastie v živote, že som išla práve tým športovým smerom, vďaka ktorému som tým, kým som a sformoval ma do osobnosti, akou som dnes. Lebo najmä vďaka športu som silná a odolná voči viacerým veciam a situáciám. No a ešte keď som nemala deti, boli to určite umiestnenia v pretekoch, najmä piate miesto na olympiáde v Londýne, ktoré som napokon získala po dopingových diskvalifikáciách niektorých športovkýň. Rovnako, keď som ako 17-ročná štartovala na MS v Chile, bol to obrovský úspech v takom mladom veku. Životných úspechov je mnoho a som za ne vďačná.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Chcela by som sa naďalej venovať trénerstvu detí, lebo ma to napĺňa a rada by som dlhoročné skúsenosti odovzdala ďalším generáciám. Chcem, aby si čo najviac detí našlo cestu k akémukoľvek pohybu. Deti sa na tréningoch učia spoznávať vlastné telo a hýbať sa správnym spôsobom. Telesná výchova na školách je žalostne zanedbaná. Chcem sa snažiť o nápravu, aby deti opäť začali so zdravým pohybom a našli v ňom väčšiu záľubu, než v mobiloch a počítačoch. Aj tie deti, ktoré pohyb najprv nebaví. Keď ich začne baviť, mám z toho obrovskú radosť.

Volám sa Lucia Hrivnák Klocová a pochádzam z Martina. Hneď po ukončení štúdia na Obchodnej Akadémii v Martine som sa začala profesionálne venovať vrcholovému športu – atletike. Vyše 20 rokov som reprezentovala našu krajinu po celom svete v disciplínach na 800 m a 1500 m, v ktorých som držiteľkou SR v ére samostatnosti. Okrem účasti na 4 OH, 8 majstrovstvách sveta, 8 majstrovstvách Európy a nespočetných majstrovstvách SR si najviac cením bronz z ME v Barcelone na 800 m a 5. miesto z OH v Londýne v behu na 1500 m. Po narodení druhého dieťatka som sa rozhodla ukončiť svoju dlhú kariéru a venovať sa najmä trénovaniu detí,  a posúvať tak svoje skúsenosti ďalším generáciám.